Fero Spáčil

 

Fotograf  František Spáčil (*16. 12. 1927 – †13. 1. 1996), autor reportážnej, umeleckej i reklamnej fotografie, ale aj publicista, pôvodne herec, recitátor, scenárista a režisér. Narodil sa 16. 12. 1927 v Dovalove na Liptove. Detstvo prežíval spolu s dvoma bratmi v Košeci v okrese Trenčín, kde bol ich otec miestnym pekárom.

Ako 15-ročný nastúpil do Obchodnej školy Rolného, neskôr Odevnej školy v Púchove, ktorá bola ekvivalentom Baťovej školy práce, predmetom štúdia však nebola obuv, ale textil a všetko, čo s ním súviselo, najmä výroba, logistika a predaj. Mnohí jeho spolužiaci sa neskôr stali vedúcimi predajní po celom Slovensku či riaditeľmi tak známych závodov na výrobu textilu, košieľ a vrchného ošatenia ako bola Slovenka, Zornica či Makyta.  

Mal vždy tvorivé ambície, už počas štúdia hrával v púchovskom amatérskom divadle, kde ho objavil známa osobnosť slovenského divadelníctva Andrej Bagár, ktorý hľadal na doskách ochotníckych divadiel  herecké talenty. Prijal ponuku Divadla SNP  v Martine, kde pôsobil ako profesionálny herec niekoľko rokov práve v čase, keď tu hrala napríklad Zdena Grúberová, Naďa Hejná, Jozef Króner, Elo Romančík, Jaro a Katka Vrzalovci, Štefan Mišovič či Karol Machata. Absolvoval viacero pekných predstavení, vrátane živého televízneho vysielania Jánošíka v Prahe, ale profesia herca ho celkom nenapĺňala.

Prelomom v jeho živote bolo založenie rodiny i narodenie detí a ponuka pracovať v Armádnom dome kultúry v Trenčíne, kde sa pripravovali kultúrne podujatia a súťaže pre umelecky zameraných vojakov tohto vojenského okruhu. Písal scenáre, scénky i aforizmy, organizoval predstavenia a koncerty, prednášal, recitoval poéziu a zhostil sa i profesie režiséra a konferenciera pásiem hudby a slova. Všestranne zameraná umelecká práca mu vyhovovala viac.   

 
A vtedy objavil krásu fotografie. Kúpil si svoj prvý fotoaparát, čím urobil osobný kozmický krok k vytvoreniu vlastnej identity. A ako všetko v živote tak aj novú tvorivú záľubu bral veľmi vážne, preto si najprv dokonale naštudoval techniku fotografovania, ktorú napokon učil aj iných. V roku 1962 sa stal jedným zo štyroch zakladajúcich členov trenčianskej skupiny Méta, ktorá čoskoro pre technickú dokonalosť záberov, ale najmä ich umeleckú hodnotu a originálny pohľad autorov zaujala slovenskú fotografickú scénu. Skupina vydávala bulletiny, organizovala výstavy, ale aj školenia pre záujemcov o fotografovanie. V tomto období sa venoval i umeleckej fotografii, no priťahovala ho najmä tá reportážna. Fotografoval scény  z bežného života, zachytil prácu chirurgov pri operáciách, žatvu na poli, šikovnosť ľudových majstrov, trhovisko, vrcholových športovcov, valachov na salaši i tragické výjavy počas povodne na juhu Slovenska. Podarilo sa mu viaceré zaujímavé momentky, ktoré potom posielal do súťaží i do redakcií.

A výsledky sa dostavili. Získal napríklad cenu v medzinárodnej fotografickej súťaži, jeho záber matky s dieťaťom potom figuroval na plagáte v mnohých krajinách sveta. Čoskoro dostal príležitosť pracovať ako fotograf vo vydavateľstve Živena v Bratislave, kde sa venoval reportážnej fotografii pre časopisy Nő (maďarský ženský časopis) a Slovenka. Bola to práca reportéra v teréne, často na služobných cestách po Slovensku, ale aj v okolitých štátoch, všetko príležitosti, ktoré mu pomáhali ako fotografovi profesionálne rásť. Obzvlášť špeciálne boli pre neho dva pobyty koncom 60. rokov v Egypte a v Indii, v tom čase veľmi exotických a ešte Slovákmi a Čechmi neobjavených krajinách, ktorých čaro, krásu, ale i tragiku života tamojších ľudí  odkrýval svojím pohľadom cez objektív.

V roku 1971 sa stal členom redakcie nového motoristického mesačníka Stop vo vydavateľstve Pravda (od roku 1977 dvojtýždenník). Tematická oblasť mu imponovala, ale patrila k náročným. Okrem osvety vo svete motorizmu pripravovala redakcia aj reportáže z tragických nehôd. Spočiatku sa orientoval len na fotografovanie, neskôr aj písal reportáže, vrátil sa tak k práci so slovom, ktoré mu bolo kedysi ako hercovi, scenáristovi a režisérovi blízke. Jazdil s kolegami po celom Slovensku a riešil všetky problémy okolo motorizmu vrátane výroby, kvality ciest a bezpečnosti jazdy, zaznamenával priebeh motoristických súťaží, napríklad Šesťdňovej motocyklovej i Parížu-Dakar. Neraz v spolupráci s českými partnermi, so slovenskou televíziou alebo s redaktormi rozhlasovej relácie Pozor, zákruta!. Pravidelne cestoval do zahraničia, hlavne do Nemecka, Rakúska a Švajčiarska v súvislosti s pretekmi Formule 1 a s autosalónmi.

Za svoju prácu v oblasti motorizmu i ďalších spoločenských sfér získal viacero rezortných ocenení v rámci vydavateľstva, ale aj ďalšie od Slovenského zväzu novinárov či Zväzu slovenských architektov a niekoľkokrát v novinárskej súťaži Zlaté koleso vrátane toho najvyššieho.

Roky sa venoval aj reklamnej fotografii, autorsky sa podieľal na obrazovej časti viacerých publikácií o zdraví, výžive či starostlivosti o dieťa, tiež sviatočných kolekcií pohľadníc i množstva kalendárov s receptami a najmä kuchárskych kníh, najčastejšie to boli publikácie známej autorky Márie Hájkovej, s ktorou spolupracoval viac ako 30 rokov. 

Počas pracovných ciest po Slovensku si nikdy nenechal ujsť príležitosť zachytiť svojím objektívom originalitu každého mesta či technickej pamiatky a krásu tamojšej prírody. Tatry, Fatra, Slovenský raj, Ochtinská jaskyňa či Roháčske plesá v jeho archíve určite nechýbali. Rovnako tváre mnohých osobností, maliarov, vedcov, umelcov. Na prelome 60. a 70. rokov fotografoval oficiálne niekoľko ročníkov Bratislavskej lýry, pred jeho objektívom  pózovali mnohí populárni slovenskí, českí i zahraniční speváci, ktorí vystupovali na tomto obľúbenom festivale. Nechýbal ani na ďalších hudobných festivaloch a speváckych súťažiach na Slovensku i v Čechách či veľtrhoch, ako boli bratislavská Incheba a Flóra.

V rámci priateľských vzťahov z minulosti fotil aj pre VUS  (Vojenský umelecký súbor, v ktorom si odkrútili vojenčinu viacerí známi slovenskí umelci ako Dančiak, Labuda, Lasica, Satinský). Niekoľko rokov zaznamenával obrazom momenty z  predstavení súboru plných hudby a spevu, ktoré by sa mohli merať kvalitou so súčasnými muzikálni. K úspešným patrilo aj vtipné predstavenie o gréckych amazonkách Lysistrata.

Bol to človek ambiciózny, húževnatý, pracovitý, spoľahlivý, priateľský a kolegiálny, ale aj zásadový, pedantný, no v prvom rade tvorivý. Zanechal nám tisíce pohľadov na svet. Lebo oči, ktoré vidia, to bol Fero Spáčil.